Začala by som asi tým, ako to bolo somnou a kedy som pocítila, že chcem na sebe začať pracovať 🙂

Detstvo.

Ako každé dieťa, som sa snažila úplne prirodzene prejaviť všetky emócie, ktoré som v sebe nosila. Aj keď sa ma rodičia hneď pokúšali zastaviť, neustále som to skúšala. Plač- Ty čo plačeš?… Nerev, však ti nič nie je. Tak som vyskúšala smiech – Jééj aká zlatá, no ale už dosť lebo sa nebudeš vedieť zmestiť do kože. Tak krik – Ty čo kričíš ?… Šibe ti? Čo si pomyslia susedia? Strach – A čoho sa preboha bojíš? Ale prosím ťa, v živote sa ešte veľa vecí budeš báť.

Každé rodinné prostredie je iné, ale u nás to bolo skôr o neprijatí toho aká som, môjho správania a strachu, že keď nebudem podľa ich predstáv, nikam sa v živote nedostanem. Tak ako sa rodičia báli byť samým sebou (lebo čo by na to povedali ľudia) , tak nemohli prijímať ani mňa. Kedysi som sa na to veľmi hnevala, pretože ma videli ako tú, ktorá v rodine preberá štafetu a môže splniť ich najtajnejšie sny, ktoré sa im v ich životoch nepodarili. Ak nepôjdem teda na ekonomickú vysokú školu budem nikto a ak si aj nájdem prácu vo svojom odbore, kde bude dobrý plat musím tvrdo pracovať aby som sa v nej vedela udržať, pretože druhú prácu v tejto oblasti si nenájdem len tak ľahko. Neuvedomili si ale, že každý sme iní, každý máme na niečo iné talent, predpoklady.

Bola som vychovávaná v neistote kto som a v strachu z odsúdenia. Čo sa aj stalo. Ale postupom času mi došlo, že aj z časti chápem mojich rodičov. Oni boli tiež nejako vychovávaní a mňa chceli vychovať lepšie. Aby som sa mala lepšie, študovala, niečo dokázala. Len možno nemali dostatok odvahy pozrieť sa na seba a na svet inými očami. Nebyť obeťami vo svojich životoch, neprenášať to na svoje deti ale naopak len BYŤ.

Ja som si začala uvedomovať potrebu zmeny nejak v období dospievania. Chcela som od života niečo iné ako „len“ dokončiť školu, niekde sa zamestnať, kde ma to ani nemusí baviť, nájsť si partnera, mať deti, žiť v strachu čo si o mne pomyslia ostatní, v strese z peňazí a žiť takýto život podľa nejakého vzorca, ktorý je pre spoločnosť nastavený ako ten správny. Chcela som len ŽIŤ. Vychutnávať si každý jeden okamih, každú jednu sekundu. Pustiť do svojho života viac slobody a naplniť ho nezabudnuteľnými chvíľami, zážitkami.

Tak vo svojich dvadsiatich rokoch som si išla kúpiť prvé motivačné knihy (pamätám si, boli to šlabikáre šťastia od p. Baričáka) . Chcela som len nejako začať a získať nejaké nové informácie, možno rady ako nato. Po príchode domov som sa hneď aj vrhla do ich čítania. No po dočítaní prvej a neskôr druhej knihy som im nejako nerozumela. Ja som dospievala v dobe kedy sme nemali doma počítač a už vôbec nie internet a jediná sociálna sieť bol pokec, potom sa pridal facebook a nakoniec instagram. Čiže v dobe kedy informácie o pozitívnom myslení alebo zmene života neboli tak dostupné ako dnes.

V mojom vtedajšom okolí som nemala s kým rozoberať obsah týchto kníh a viesť o tom konverzáciu. Väčšinou to boli len ostré odpovede o tom či si naozaj myslím, že keď budem na niečo akože sústredene myslieť, že si to aj pritiahnem do života. „Predsa je to smiešne a čo budeš žiť len v ilúzií a nie v realite?“ To bola presne tá doba kedy sa o týchto veciach začalo pošuškávať. A jedným z nich bol aj film The Secret. Asi ho poznáš 🙂

Pamätám si, bol krásny upršaný jarný večer, bola som sama doma takže som mala potrebný priestor. Pustila som si tento film s očakávaním, že sa utvrdím v niečom čo som potrebovala počuť, poprípade získam presný návod ako nato 😀 No po dopozeraní filmu mi to prišlo všetko o čosi divnejšie ako predtým. Zhovárala som sa so sebou: „To čo teraz idem myslieť na dom, vystrihnem si obrázok z novín dám si ho nad posteľ, budem o ňom snívať a ono to príde? Budem mať dom? ….. To je predsa blbosť.“ No nechápala som súvislostiam, ale že absolútne. Ale neprestajne mi to celé vŕtalo v hlave, no s mojím okolím som to už nerozoberala.

Tým, že som nejakým spôsobom cítila, že to ide aj inak, stále mi to nedalo pokoj a chcela som tomu mysleniu pochopiť. Ku knihám som neskôr pridala youtube a sledovala motivačné videá. Zaujímalo ma čo je to teda tá motivácia. Ako dosiahnúť v živote to čo chcem. Ako vizualizovať. Ako si pritiahnúť do života veci po ktorých túžim. Tak som to podľa videí začala aj praktizovať. Skúšala som to mesiace a veru aj som si pritiahla do života pekné veci ale aj presne také lekcie aké som vtedy potrebovala.

Žila som dvojitý život. Pretvárku. Ako?

Na jednej strane som sa pred mojím okolím správala tak ako boli na mňa zvyknutí – všetko je ok, mám sa dobre. Keď som aj náhodou mala iný pohľad na veci ako oni hneď som bola upozornená že trepem, tak som prestala a tvárila sa, že si žijem svoj spokojný život. Však čo mi chýba? A na druhej strane keď som sa ocitla sama doma pri knihách, bola som zrazu vo svojom, zavrela som oči a predstavovala si svoju budúcnosť, to čo chcem. Snívala … iba snívala… a tešila sa na to kedy to konečne príde.

CHYBA. Priťahovala som si presne takých ľudí, situácie akou som bola ja. A tak som od života dostávala aj facky a namiesto toho aby som ich pochopila som chytila nervy, že to nejde a kašlem nato. „Celé pozitívne myslenie je totálna hlúposť len si v hlave vytváram ilúziu a snívam o živote, ktorý aj tak nebudem mať. Tak načo sa takto týrať? Niekto nerobí nič a má všetko po čom túži.“ To bola fáza kedy som nebola spokojná s ničím, ale že vôbec s ničím. Chcela som niekam utiecť. Čistá sebaľútosť a závisť voči druhým ľuďom.

Nadišiel deň na ktorý som veľmi tešila. Presťahovala od rodičov na skoro druhú stranu republiky, opustila svojich vtedajších kamarátov. Cítila som akúsi silu, že nové miesto mi môže dať nových ľudí a aj nové zážitky. Postupne ako som sa zabývala som sa vrátila aj ku knihám, filmom, motivácií. Tento krát som to zobrala vážnejšie a v prenajatom bytíku som si prispôsobila priestor tak aby som sa tam cítila skvelo a pohodlne, pretože dovtedy som zdieľala maličkú izbu s mladším bratom, ktorú sme si pomyselne delili na polovicu. Vdýchlo mi to nový svieži, štart na mojej ceste. Začala som sa o seba viac starať či už psychicky alebo fyzicky. Niekoľko mesiacov. Pomaličky.

No opäť som sa stretávala a priťahovala si do života situácie, ktoré sa mi veľmi nepáčili.. Stále som sa snažila nájsť balans medzi svetom a sebou. Aj keď som bola v tom, že moje správanie pred ľuďmi je prirodzenejšie a som viac sama sebou.

Po týchto domnienkach som prišla nato, že to bola len nejaká moja ilúzia, no v skutočnosti som sa znovu bála prejaviť naplno taká aká som, lebo… Čo keby ma prestali mať radi? Začalo mi záležať na hlúpostiach. Míňala som peniaze na úplne zbytočnosti. Myslela som si, že keď v zrkadle uvidím svoj zmaľovaný obraz tváre dodá mi to sebavedomie. Trvalo to pár mesiacov kým som pochopila, že ja to takto nechcem. Nechcem sa ľuďom páčiť takýmto spôsobom. Zase prišli obdobia kedy som sa opustila a opätovne sa snažila z toho aj vyhrabať. Takto to išlo nejakú dobu. Stále dookola. Cítila som sa ako škrečok, ktorý ako o dušu behá v tom svojom koliesku.

Nakoniec prišlo pre mňa asi najzložitejšie obdobie. Kedy som z toho môjho koliečka (ktoré som si sama vytvorila) bola už taká vyčerpaná, že som spadla na svoje pomyselné dno. Nevidela som žiadnu cestu von. Po toľkých rokoch snaženia mi nič nedávalo zmysel. Fakt som sa snažila, snažila som sa v práci, makala na svojom tele, mysli, duši. No vedela som že niečo robím zle ale nevedela som ako mám na to prísť, čo ma ešte viac deprimovalo. Nebola som spokojná ani s prácou, vedela som totiž, že tá práca mi rieši len peniaze. Ale čo mám v živote robiť? Čo je mojim poslaním? Čo ma bude baviť? Týmito otázkami som sa trápila, týždne, mesiace. V rodine to bolo zle, rapídne som pribrala, vyzerala som ako kôpka nešťastia. Vtedy som milovala dni kedy som sa mohla zavrieť medzi štyrmi stenami, zatiahnúť závesy a byť v úplnej tme.

Cítila som sa tak strašne sama. Z nejakého dôvodu som túžila aby ma niekto z toho vytiahol, aby mi niekto pomohol, zobral ma, pobalil, odišiel somnou, vymazal pamäť a začala by som odznovu.

A aj ten človek prišiel, ale nie aby ma zachránil ale aby som zachránila seba. Povedal mi: „Monča, všetká tá motivácia, knihy, informácie sú úplne zbytočné pokiaľ s nimi nevieš naložiť správne. Všetko máš len vo svojich rukách.“

Keď som si to konečne priznala a pochopila že nikto druhý nepríde a nespasí ma, začula som akýsi hlas. „Monča ty nežiješ ale prežívaš… O tomto si veru nesnívala. Pamätáš? Chcela si život ŽIŤ. Ty si bola tá, ktorá hovorila rodičom aby vzali svoj život do vlastných rúk a namiesto toho len čakali že im tie sny splníš ty. Monča je mi to ľúto ale robíš presne to isté. Tak sa postav z tej postele a začni niečo robiť. Čokoľvek. Aj keď nevidíš jasný cieľ. Jednoducho buď. Existuj. Čas je vzácny.“……. Bol to hlas môjho srdca.

Odhodlaná zmeniť to raz a navždy s vedomím, že sa už nikdy nechcem vrátiť do toho môjho koliečka som začala malými krôčikmi. Nejako som zrazu vedela čo mám robiť, čomu som sama nechápala. Moje srdce to ale vedelo. Stačilo mu len načúvať.

Jednoducho som ráno vstala z postele a bola som vďačná. Za čo?

Za svoj život, že vidím, počujem, dýcham, vnímam. Pri pohľade do zrkadla, bez potreby šminiek som sa na tú strapatú, bláznivú Monču usmiala. Povedala som si, že už každý deň využijem pre seba a naplno. Začalo mi akosi na sebe záležať no tentokrát inak, tak naozaj. Vtedy som pocítila, že mám na dosah ruky všetky sny a túžby toho malého dievčaťa, ktoré chcelo len žiť.

Kedy som na to prišla?

Zhruba pred rokom. Po deviatich rokoch neprestajného skúšania, chýb, pádov, rastov, krútenia sa vo vlastnom kole. Niekto si povie že je to veľa, niekto málo. No viem, že čas je to čo máš len TY vo svojich rukách a je na tebe ako ho využiješ. No ja som za tie roky nesmierne vďačná a nič by som nemenila ani nevrátila. NIČ . Prečo? Pretože sa to dialo presne tak ako sa malo. Aj to behanie dookola v tom istom malo svoj zmysel.

A kam ma doviedla moja zvedavá hlava pochopiť vizualizáciam, túžbam, snom a chtíču žiť?

K SEBE SAMEJ 🙂

Pochopila som že každá jedna situácia, ktorá sa ti deje je tvojim zrkadlom. Ty si ich priťahuješ do života. Tie situácie už nie sú len dobré alebo len zlé. Sú také aké sú. No uvedomením to pre mňa nekončí. Je to neustála no zároveň krásna práca na sebe samej, ktorá ma bude sprevádzať už po celý môj život.

Byť SAMA SEBOU a prejaviť sa tak ako som, bez akéhokoľvek strachu je pre mňa to najkrajšie poznanie na aké som kedy mohla prísť 🙂

Mohlo by sa vám páčiť: