Čo pomohlo mne na mojej ceste a stále pomáha je schopnosť dokázať sa rozhodnúť.
Ty si ako na tom? Vieš sa rozhodnúť? Čím sa pri rozhodovaní riadiš? Srdcom? Hlavou? 🙂
Teraz keď sa spätne nad tým zamyslím celkom ma pobavilo, že v období mojej stagnácie mi stačilo urobiť jedno jediné rozhodnutie na to, aby som sa vo svojom živote posunula. Rozhodnutie vziať život do vlastných rúk.
Áno, všetko má svoj čas a to rozhodnutie som nakoniec urobila. Ale fascinuje ma, kam nás tá naša hlava dokáže až dostať, čo nám dokáže nahovoriť. Srdce vie a cíti, no v tej chvíli mu nedovolíme aby k nám nejakým spôsobom prehovorilo, nedáme mu ani šancu aby nám ukázalo že to ide aj inak.
Ale ak chceme, dokážeme tú našu myseľ premôcť.
Myslím si, že každý máme schopnosť rozhodovania sa zakorenenú v sebe už od samého začiatku. Len do situácie kedy by sme sa mali nejako rozhodnúť, častokrát vstúpi aj náš veľmi dobre známy spoločník menom STRACH.
Poďme, pozrieme sa na to bližšie 🙂
Môže sa jednať o strach zo straty istoty, stability, z niečoho nového, strach či sa v danom momente rozhodneme správne.
Práve s týmito druhmi strachu sa pri rozhodovaní stretávam najčastejšie.
Uvediem príklad.
Predstavme si, dvaja ľudia sa rozhodnú spolu žiť a založiť si rodinu, zoberú si hypotéku aby mali vlastné bývanie. Neskôr im do života prídu aj detičky. Po čase ale zistia, že im to spolu nefunguje a cítia že to nie je ono ( ale ak obaja chcú, vždy sa s tým dá niečo robiť aj keď toto sem nejdem veľmi ťahať. To už je na inú tému ). Títo ľudia môžu mať v hlave milión otázok: „Ale ako? Ako sa mám rozhodnúť? Čo s bývaním? Ako to bude s deťmi? Čo keď si už nenájdem iného partnera, tohto už aspoň poznám, jeho správanie aj reakcie“.
Sú to pocity „Cítim, že chcem niečo iné (nové), čo by ku mne a k mojej podstate viac sedelo, no zároveň sa bojím prísť o svoju istotu, stabilitu, ktorú aktuálne mám.“ Tak to chodí nielen v osobnom ale i v pracovnom živote. Úplne to chápem. Asi by bolo divné keby človek tieto otázky nemal. Je to veľmi náročná a citlivá situácia.
Ak sa ale daný človek nerozhodne a bude žiť naďalej takto nenaplnene, báť sa čokoľvek urobiť kvôli nejakej „istote“, zvyku skôr či neskôr môžu u neho vzniknúť nepríjemné problémy, či už v partnerskom alebo v pracovnom živote. Ako môže byť človek šťastný v niečom alebo niekde, kde cíti že to nie je pre neho to pravé? Srdce neutíši a stále tam bude akási túžba žiť inak.
Kedysi som bola v pozícií takého dieťaťa. Rodičia boli nešťastní, hádali sa, mysleli si ale, že nemajú inú možnosť a musia to držať kvôli mne a môjmu bratovi, poprípade peniazom. Vidieť dennodenne hádky, počuť z ich úst nadávky, vidieť to zúfalstvo v ich očiach, nám ako deťom tiež neprinášali dobré pocity. Radšej by som ich videla šťastných, ako si každý z nich kráča životom s úsmevom a naplneným srdcom.
Niečo podobné sa dialo i v mojom pracovnom živote. Bohužiaľ, necítila som sa dobre v práci, ktorú som v tom danom čase mala. V kolektíve prevládala zlá energia, ohováranie. Nezapájala som sa do takýchto hier. Namiesto toho som sa rozhodla odísť a hľadať si takú prácu, v ktorej by som sa cítila o čosi lepšie a s kolektívom, ktorý by mal možno podobný typ zmýšľania ako ja. No samozrejme, nie vždy to vyšlo. Záležalo aj na mne v akom nastavení mysle som sa práve vtedy nachádzala. Toto všetko sa ukázalo až časom.
No rozhodla som sa. Urobila som to.
Alebo
Túžiš cestovať, spoznávať nové krajiny, no stále si sa nerozhodol či si tú letenku kúpiš? Máš už roky v hlave brutálny biznis plán, no zatiaľ o ňom len snívaš a stále si nenašiel v sebe potrebnú odvahu uskutočniť prvý krok k jeho naplneniu? Chceš sa presťahovať do iného mesta, štátu, no nevieš či je to pre teba to pravé orechové?
Tieto pocity neistoty sú mi veľmi dobre známe. Nevedela som ako sa mám rozhodnúť, tak aby som bola JA šťastná. Bála som sa čokoľvek urobiť, aby som predsa len niečo neľutovala. V tom čase som bola dosť nerozhodná, ale túžba tam stále žila a neprestajne sa mi pripomínala. Tým pádom som pociťovala podráždenosť, frustráciu, náladovosť, nespokojnosť. Tieto pocity ma sprevádzali, až dovtedy kým som sa neodhodlala nazrieť do svojho vnútra. Keďže som chcela nájsť odpovede, potrebovala som sa jednoducho STÍŠIŤ.
Ako?
Čas osamote je pre mňa ten najlepší spôsob ako komunikovať so svojim vnútrom – srdcom. Vždy keď cítim, že niečo neviem vyriešiť, neviem čo mám urobiť, ako sa rozhodnúť spravím si takú svoju pohodičku 🙂 Prečítam si dobrú knihu, idem sa sama len tak poprechádzať, pozorujem oblohu, zapálim sviečku, pustím si príjemnú hudbu. Vždy si vyberiem niečo podľa toho, na čo mám v tom momente chuť a náladu. Keď som už uvoľnená, nerušená okolitým svetom, začnem počúvať čo sa mi to moje srdiečko snaží povedať.
Spýtala som sa ho: „Čo myslíš? Mám si hľadať novú prácu? Mám sa rozhliadnuť po inom mieste na bývanie? Privedie nás to k spokojnosti? Začnem písať? Má to zmysel?” A už som len vnímala, aké pocity tie predstavy vo mne vyvolávali. Usmievam sa a som šťastná pri predstave že bývam na inom mieste? Pociťujem túžbu zmeniť prácu? Zahreje ma pri srdiečku keď si predstavím, že sedím s papierom a perom v ruke? Je jedno či je odpoveď áno alebo nie. Dôležité v tej chvíli pre mňa bolo to, že som NAŠLA odpoveď. Keď som to už vedela, zvolila som potrebné kroky k naplneniu svojej spokojnosti. Ale netreba zabudnúť aj na to dôležité, čo som si v tom momente povedala: „Nemusím sa do všetkého rútiť hlava nehlava, všetko ma svoju postupnosť. Ani nemusím hneď vidieť ako to celé skončí, to mi ukáže až samotný čas.“
Presne tak. Aj keď som nevedela ako to bude somnou vyzerať o pár mesiacov, rokov, urobila som to. Záleží od situácie a dôležitosti rozhodnutia, nad ktorým rozmýšľame. Sú rozhodnutia, ktoré vieme spraviť hneď teraz, v momente ich naplniť, iné si zase vyžadujú svoj čas.
Rozhodla som sa tvoriť si život tak a robiť také rozhodnutia s akými je moje vnútro stotožnené.
Za pokus nič nedáš, ak sa takto stíšiš a ponoríš sa do svojej hĺbky duše. Môžeš na tom len získať. Sprav si svoju vlastnú pohodičku a priestor na rozhovor medzi tebou a tvojim srdcom.
Hľadaj. A nájdeš 🙂
Osobne si myslím, že nemám v živote žiadnu trvalú istotu. Viem iba to, že som tu a teraz, píšem tieto riadky a ty ich čítaš. Taktiež ak moje rozhodnutie vychádza z môjho najúprimnejšieho srdca, nemôžem tým pádom spraviť zlé rozhodnutie. Aj keď sa to nie vždy na prvý pohľad tak javí a nie vždy sa nám naše rozhodnutia, ktoré sme urobili postupom času páčia, no v tom danom momente boli a sú tie správne.
Rozhodujme sa teda našim srdcom nie egom.
Tak ako? Našiel si v sebe odpovede na otázky nad ktorými si tak dlho dumal? Už vieš, aké rozhodnutie urobíš? Ideš do toho?
Si brutálny/a, zo srdca ti prajem nech stále rastieš a aby každé tvoje rozhodnutie, ktoré urobíš bolo pre teba tým najlepším, najkrajším, najvýznamnejším posunom na tvojej ceste životom 🙂
.
