Keď sa povie slovo úprimnosť. Čo ti napadne ako prvé?
Mne? Že je to nádherná, nenahraditeľná vlastnosť, ktorú keď človek má, má rešpekt a úctu nielen k sebe ale aj k ostatným ľudom.
Áno, môžeš si teraz povedať, že v dnešnej dobe sa má lepšie ten, kto ani zďaleka úprimný nie je a viac menej mu nezáleží na ničom inom ako len na sebe, no ja si to predsa len nemyslím.
Tak potom prečo všetko zlé sa deje tomu dobrému, úprimnému človeku ktorý by dal druhým aj to posledné ? A tomu kto by obral všetkých o všetko (a je mu úplne jedno či sa jedná o rodinu, blízkych ľudí alebo o neznámeho človeka) sa vždy pošťastí a vyviazne z toho bez akýchkoľvek následkov?
Pýtala som sa to isté, až kým som sa na to nepozrela z iného uhľa pohľadu.
Čo tým myslím?
Keď som sa nad tým zamyslela, prečo je tomu tak opäť ma to doviedlo k otázke.
Akú lásku a hodnotu k sebe ten človek cíti? Či už ide o toho úprimného alebo toho falošného človeka. Nemá náhodou úprimný, dobrosrdečný človek tej lásky k sebe málo? A naopak ten borec čo mu na ničom inom nezáleží jej nemá priveľa? (Lenže to nie je láska, ktorá pochádza z hĺbky srdca, ale láska založená na egu, moci).
Vysvetlím.
Povedzme, že ten dobrák je človek, ktorý chce a s ochotou sa snaží pomôcť všetkým ľudom naokolo, pretože ich má rád, či už ide o blízkych ľudí alebo o úplne neznámeho človeka. Ale pociťuje tu lásku, ochotu aj k sebe samému? Ľudia nezabúdajme sami na seba. V tej súvislosti si dovolím spomenúť moju najúžasnejšiu starú mamu. Bola pre mňa tou najčistejšou, najstarostlivejšou bytosťou na celom svete. Bola mojou druhou maminkou. Mala a stále mám s ňou veľmi zvláštne puto lebo my dve sme sa zhovárali trochu inak ako trebárs s ostatnou časťou rodiny. Vždy sa snažila každému pomôcť, každému vyhovieť no v nejednu chvíľu som cítila že jej chýba energia. Energia na samú seba. Nedala mi to ale najavo hlavne nie ako svojej vnučke. Ona to ale vedela tiež. Keď sa cítila unavená uvarila si čaj z bylín (boli to jej overené recepty, ktoré pomáhali na slabosť, únavu), išla relaxovať na svoju záhradku… Týmito i mnoho ďalšími spôsobmi načerpávala potrebnú energiu pre seba. Vedela, že nedokáže úprimne pomôcť ostatným, pokiaľ ona nebude v pohode.
A čo to stým má spoločné?
Pomáhajme si, buďme tým svetlom, šírme úprimnosť, dobro a lásku je to naše poslanie, ale nezabúdajme byť úprimní a dobrí aj sami k sebe. Keď cítime, že v danú chvíľu nevieme pomôcť tak ako by sme chceli jednoducho si dajme čas na načerpanie sily pre nás samotných. Keď sa dostatočne ľúbime, nenecháme sa len tak vysávať z energie.
Lebo je vzácna.
My sme vzácni.
Ak sa my nebudeme cítiť v pohode, naše telo a myseľ nám to veľmi rýchlo dajú najavo. Pocítime slabosť, únavu, stres, ktoré sú štartom k ďalším problémom. Myslím si, že toto môže byť jeden z dôvodov prečo často postretnú takýchto nádherných ľudí rôzne choroby. Až keď prijmeme dostatok energie, potom ju môžeme aj rozdávať. Nerobme niečo len preto, že sa to od nás očakáva. A tým správnym to bude hneď jasné a pochopia to. Tak ako svet, tak aj my by sme mali byť v rovnováhe.
A tým, čo jednajú na základe ega len vo svoj prospech, želám aby to celé pochopili srdcom 🙂
Toto bola úprimnosť k sebe a čo tak teraz úprimnosť k druhým ľudom?
No tak priznajme si. Kto z nás aspoň raz nezaklamal? 🙂
Asi každý či už sa jednalo o malé alebo veľké klamstvo stále je to klamstvo. No horšie sú také prípady ľudí, ktorí sa len zamotávajú do vlastnej sieti klamstiev a potom nevedia ako z toho von. Dôvodov, ktoré vedú k neúprimnosti môžu byť milióny.
Po otcovej smrti som sa dozvedela že mám staršiu nevlastnú sestru a dokonca som aj tetou. Neviete si predstaviť čo sa vtedy vo mne odohrávalo. Celý život som túžila mať sestru a zrazu som ju mala. Ešte aj s jej celou rodinou. Vždy sa všetko deje z nejakého dôvodu, áno viem no v tej chvíli ma napadla len jedna jediná otázka.
O koľko času sme prišli ?
Viem, že takýchto prípadov je mnoho, nie som prvá ani posledná. Ale nebolo by krajšie tomuto predísť? Sadnúť si, vysvetliť ako sa veci majú. S kľudom, vyrovnaním na rovinu. Pokiaľ je človek vyrovnaný sám so sebou, je v hodnote prinesie to len pokoj, harmóniu pre obe strany. Nechcem hovoriť o prípadoch kedy ľudia klamú zámerne, potom sa boja reakcií okolia a tak sú radšej ticho. Týmto sa nič nerieši, skôr ubližuje.
Byť úprimný k druhým? Áno, ale zo srdca a s láskou.
Pripomínam to, keďže v našom svete vidíme aj akýsi iný druh „úprimnosti“ k ostatným.
Určite ako človek si sa s tým stretol najmä na sociálnych sieťach. Respektíve, keď sa jedná o nejakú kauzu, a začne sa niečo riešiť všetci zrazu spolu komunikujú v komentároch. Začnú sa tam navzájom hodnotiť a potom niekto z nich napíše: „Ja som aspoň úprimný, preto ti to píšem..“ No keby ťa takí ľudia stretli v reálnom živote , väčšina z nich je ticho a nepovie ti absolútne nič. A keby aj a povie ti: „Budem úprimný/á mal by si sa zmeniť, lebo si úplne zle“ To pre mňa nie je ozajstná úprimnosť. Ale prejavenie názoru, ktorý pramení zrejme z nejakej nedostatočnosti. Áno keď si myslíme, že človek nerobí príliš dobre.
Povedzme mu to. Úprimne. Ale s kľudom a v rovnováhe.
Pohŕdavý tón je signál, že ten človek tiež nie je v pohode sám so sebou. Preto sa nad tým netrápme 🙂
Ale keď niekto príde a povie mi: „Monča, nepasujú mi tvoje názory, prídu mi blbé, lebo ja som úplne iný človek ako ty“ Na tom nevidím nič zlé a toto je prejav úprimného názoru. Samozrejme, že si občas medzi sebou nezapasujeme, je to normálne. To avšak nie je dôvod na ponižovanie alebo vyvyšovanie sa. Chceš mu tým povedať že si lepší?
Nie si lepší si len iný:)
Tak čo budeme svetlom, darom, pomocou pre druhých no zároveň aj pre seba? Dokážeme v sebe nazbierať odvahu a byť úprimnými k sebe a k ostatným v láske, rovnováhe a porozumení? Verím, že áno 🙂
Úprimnosť je tak vzácna a krásna, že by dokázala vyliečiť mnoho sŕdc žijúcich na tejto Zemi 🙂
