Časť prvá
Uff, dostávame sa k téme, ktorú som ani sama so sebou nechcela rozoberať nie to ešte aby som ju otvorila takto verejne. Tá predstava vo mne vyvolávala neskutočný stres, bolesť, strach. Kým som nebola sama sebou, bála som sa ako to budú brať iný ľudia. Chcela som na to jednoducho zabudnúť a tváriť sa, že sa to nikdy v mojom živote neudialo.
No bola by to chyba. Prečo?
Vďaka tejto i iným skúsenostiam, skúškam som tým KÝM SOM 🙂 Človek sa mení, menia sa jeho pohľady na svet, vyrovnáva sa s udalosťami, ktoré ho počas života postretli a nakoniec zistí, že nebyť tých dramatických udalostí v živote, tak sa nestane tým kým sa na svojej ceste stal. Čo bol aj môj prípad. A mám za to, že to naozaj môže niekomu z Vás pomôcť, možno aj práve tebe. Táto téma bude preto rozdelená na dve časti. Prvá, ktorá opisuje čo sa vlastne stalo a druhá ako som sa s danou situáciou vysporiadala.
Nebude to o mojej závislosti, ale o závislosti človeka, ktorý z veľkej časti môže zato, že tu teraz som.
OTEC
Človek, ktorý by mal byť vzorom a zároveň ochrancom rodiny, akýmsi oporným múrom nech sa stane čokoľvek (teda aspoň ja to tak vnímam).
Písal sa rok 1993. Rok kedy sa narodila malá Monča. Mama ležala vyčerpaná, unavená snažiac sa načerpať sily na lôžku pôrodnej nemocnice, keďže som jej dala dosť zabrať viac ako dvadsaťštyri hodinových pôrodom.
No otec… neprišiel. Neprišiel sa pozrieť na ňu, či je v poriadku a ani nebol zvedavý či má zdravé dieťa. Tak mu teda aspoň zavolala: „Máš zdravú dcéru“ Keď sa z druhej strany ozvalo: „Dcéru???? To nemyslíš vážne? .. Chcel som syna! Ja sa asi fakt obesím“. Zložil a išiel si pripiť s kamarátmi no nie na zdravie svojej dcéry ale od smútku z nenarodeného syna.
ALKOHOL A GAMBLERSTVO
Otec začínal so svojou závislosťou na alkohole postupne a celkom nevinne. Najprv to boli len občasné posedenia s kamarátmi v krčmičke na pive spolu s pár panákmi.
Keď sa už celkom zmieril s tým, že má dcéru, prišla situácia kedy ma musel jednoducho postrážiť. Neviem čo sa vtedy stalo, nejak asi vtedy starí rodičia nemohli a ani moja mamina. Bola som veľmi maličká, mohla som mať tak štyri rôčky, takže pochopiteľne mám len akési záblesky. Nikdy predtým so mnou takto sám neostal a aby som mu neskazila jeho plány zobral ma teda so sebou.
Kam? Do krčmy.
Nebolo by to až také zlé, veď rodičia bežne chodia do reštaurácií, kaviarní s deťmi, kde sa môžu deti na preliezkach vyšantiť. No ja som sa ocitla v štvrťotriednej, zafajčenej krčme kde boli aj hracie automaty. Predtým bolo úplne normálne, že v týchto priestoroch sa nachádzali takéto svetielkujúce automaty. Čo myslíš že sa stalo? Jasnééé .. Monča videla tie svetielka, farebné ovocie a práve to ju zaujalo.
Otec, aby mal pokoj na rozhovory so svojimi kamarátmi ma posadil pred jeden takýto svetielkujúci automat, hodil mi tam pár drobných a povedal: „Takto budeš búchať a keď budeš ma rovnaké ovocie tak sme vyhrali“. A ja si presne toto pamätám ako sedím na tej stoličke a búcham to toho veľkého tlačidla a kričím, že aha mám jabĺčka, teraz hrušky 😀 Kým on si pripíja na zdravie so svojimi kamarátmi. Teraz mi to prišlo celkom vtipné no rola otca, ktorý mal strážiť svoje dieťa mu teda fakt nešla 🙂
Nevedel akú mám krvnú skupinu, nevedel meno mojej doktorky ani miesto mojej škôlky, Nezaujímal sa o to, ale ani ja som to nejako neriešila. Neprišlo mi to divné, že do škôlky aj k lekárovi ma berie vždy mama, neviem prečo.
Pracoval ako maliar. V tých časoch to bola celkom vychytená práca s ktorou sa dalo dobre zarobiť. Keby samozrejme pracoval v nejakej firme, poprípade na živnosť. No chodil maľovať viac menej po známych, ktorý ho potom odporučili iným ľudom. Keďže nemal nejaký pracovný režim, mohol popri práci teda aj piť. Čo bolo bohužiaľ naozaj v tej dobe úplne bežné na takmer každom pracovisku. „Aaa však si daj za jeden, a aj do druhej nohy nech nekrívaš“. Potom do tretej a nakoniec sa pekne doriadil. Čím ďalej tým viac mu to začalo chýbať.
Začal viac času tráviť s kamarátmi ako so svojou rodinou. Tým ako som rástla sa k alkoholu postupne pridávalo i viac prehier na automatoch. Najskôr to bolo pár drobných, čo si len tak hodil kým pil v krčme pivko, neskôr polka výplaty a nakoniec celá výplata, ktorá nebola ani pravidelne každý mesiac.
To ako si tieto situácie riešili rodičia nechám tak, pretože sa ma to netýka a boli to ich osobné veci. Budem ti preto opisovať len môj vzťah s otcom a jeho závislosti. O to tu ide.
Ja som to ako malá nechápala, nevnímala. Brala som úplne normálne, že otec sa len sem tam so mnou objímal, chvíľu pohral aj to kým som bola malá. A viac som ho doma nevídala ako áno.
Neskôr prišlo už obdobie mojej puberty. Áno, tá známa puberta 🙂
Asi tak od mojich pätnástich sme sa s otcom začínali pravidelne hádať. Zaujímavé bolo to, že práve ja som bola jeho terčom, ani moja mama či brat nie v takom pomere ako ja. Vadila som mu, pritom som nič také nemusela robiť. Keď už nevedel a nemal na mňa nič zlé, či už za známky alebo niečo iné, opitý vždy prišiel do izby a len tak mi vynadal. Aká som neschopná , že nič neviem. Myslel si, že budem ticho. No mýlil sa. Nedala som si skákať po hlave ani od vlastného otca a ešte aj bez príčiny. Naozaj sme sa dosť hádali, vedeli sme si povedať veľmi škaredé veci. Medzi nami dvoma to vrelo asi najviac z celej rodiny. Ale vždy len keď bol opitý. Za triezva bol väčšinou ticho a tým pádom aj ja.
Takto to išlo nejakú dobu. Až kým prišiel moment, kedy som si pomyslela, že ma má naozaj rád a možno len ten alkohol je nejakým prostriedkom kedy sa cíti odvážnejšie. Odvážnejšie bohužiaľ nie na prejavenie citov v láske ale na prejavenie citov hádkach.
Tesne po mojej osemnástke som si vyrazila do mesta. Konkrétne do jedného baru, kde v tom čase brigádovala moja kamarátka. Chcela som ju ísť pozrieť, porozprávať sa. Sedela som preto pri bare. Jedna časť podniku bola prispôsobená na sedenie a pitie a tá druhá časť sa skrývala za závesom kde sa nachádzalo omnoho viac hracích automatov ako v iných baroch. Taká skrytá herňa. S kamarátkou sme sa zhovárali len tak o živote keď sa zrazu spoza mňa objavil akýsi dvojmetrový muž s dosť výraznými svalmi a namieril si to rovno ku mne. Opýtal sa ma: „Ty si Monika však??“ Odpovedám kľudne s myšlienkou, čo tým chce vlastne povedať: „Áno som.“ Muž vyložil svoju obriu ruku na bar: „Noo, pekne si vyrástla“. V tom zodvihol tú istú ruku na kamarátku, ktorá akurát umývala za barom poháre: „Nalej nám dvojitú na podnik“ Vravím: Nie ďakujem, to nebude treba. Tváril sa, že ma nepočuje, vzal oba poháre a jeden z nich mi podal so slovami: „Nazdravie a na tvoju krásnu dospelosť“. Štrng. Na to sa pobral k vedľajšiemu stolu kde si sadol k svojim priateľom. Prešiel mi mráz po chrbte pohár som nevypila, ďalej som sa bavila s kamarátkou. Nejak som to neriešila, aj keď som niekoľko krát cítila, že sa na mňa ten pán pozerá.
Onedlho som si vzala taxík a išla domov. Nestihla som ani poriadne zaspať. Môj otec vtrhol do mojej izby: „Ty si bola v meste??“ Odpovedám: „Áno bola, chcem sa vyspať“. Otočila som sa chrbtom k nemu. „Ešte raz pôjdeš do toho baru, porozprávame sa, ale už trochu inak. Ešte raz to budem počuť.“ Strhla som sa, pozrela som sa do jeho očí z ktorých išiel strach, ľaknutie: „Ty ako môžeš vedieť kde som ja bola??“ Neodpovedal, zabuchol dvere. Nakoniec som zistila, že prišiel za mnou jeden z majiteľov toho podniku, ktorý patril k tým pochybným skupinkám v banskobystrickom kraji, ktoré sa tvorili v období deväťdesiatich rokov. Asi vieš o čom hovorím.
Toto bol ten moment. Záležalo mu na mne, aj mne na ňom. Aj keď mi zase takto vynadal. No chápala som ho.
Prišiel čas kedy začal mať už aj zdravotné problémy. Lekári mu vraveli, že ak neprestane piť je veľmi pravdepodobné, že zomrie ako relatívne mladý človek. Potom bolo aj obdobie kedy sa držal, ale vydržalo to opäť maximálne polroka, nakoľko stále chodil maľovať, k peniazom mu pribalili klasicky alkohol a po čase bol znovu tak kde bol predtým ak nie ešte horšie.
O pár rokov neskôr
Bolo krásne slnečné popoludnie, kedy som si druhý krát povedala: „Kurnik, tomuto človeku na mne naozaj záleží“.
Keďže som bývala už inde, prišla som domov na návštevu. Otec už taktiež nebýval v spoločnej domácnosti s mamou a bratom, ale zamestnal sa blízko nášho domova. Bol už v takom stave, že každé ráno od 6:00 čakal na otvorenie obchodu aby si mohol kúpiť malé poldeci. Áno zamestnal sa, tolerovali mu to, mal to nejak vybavené. Samozrejme, že sa tam nemohol opiť do nemoty, no on už potreboval mať vždy nejaké percento alkoholu v krvi. Už toto bolo na ňom dosť vidno a do toho ešte tak dvadsať cigariet za deň, ktoré mu k tomu naozaj neprispievali. Sedela som u nás na káve, keď mi mama povedala, že mi otec odkazuje, či by som neprišla k nemu do práce pomôcť mu s počítačom. (Niečo mu tam nefungovalo).
Vzájomný vzťah ako som sa odsťahovala sa do určitej miery napravil, no stále bolo medzi nami cítiť poriadnu dávku napätia a preto nemal ani moje číslo. Rozhodla som sa, že teda pôjdem. Keď ma videl spozorovala som jeho úsmev na perách, no rýchlo ho zakryl tými jeho povestnými silnými rečami. Ako som podišla bližšie, spýtala som sa aký má problém, zrazu som cítila ako ma objíma. Tak silno ma v živote neobjal. Úplne normálne sme bavili, spýtal sa ma ako sa mi darí, také normálne, bežné veci. Akoby chcel vedieť o mne všetko. Druhý moment, kedy som pocítila otcovskú lásku.
Prišli Vianoce a ja som sa rozhodla, že štedrý deň strávim u nás doma. Aj keď Vianoce u nás tiež neboli žiadna sláva, kým som bola malá a neskôr ako dospievajúce dievča. Pamätám si, že sme chodili večerať k starej mame a po večeri nám mama nosila darčeky z popod stromčeka v obývačke do detskej izby, kde sme ich rozbaľovali, lebo otec mal zase silné reči, poznámky a poriadne sa opil už pri večeri.
Ale vrátim sa k téme 🙂
Pomáhala som chystať všetko na štedrovečernú večeru, keď som si uvedomila, že mi je nejakým spôsobom ľúto, že otec strávi Vianoce sám. V malej garsónke. V hlave mi behala myšlienka: „Bohvie čo robí, pri najlepšom už asi leží pod stolom“. Neviem, čo ma to v tej chvíli napadlo, proste som povedala mame, nech pobalí šalát, rezne a zanesieme mu ich ešte pred večerou. Mama tiež súhlasila, tak sme sa vybrali za ním. Prekvapená pohľadom že je celkom triezvy, má v sebe len povinnú dávku, som sa sním teda aj porozprávala. Silno som ho objala a popriala mu šťastné Vianoce, nech sa drží. On mi iba povedal aby som bola šťastná, nech sa mi v živote vo všetkom len darí.
Bolo to nakoniec veľmi príjemné stretnutie 🙂
To som ale netušila, že to bolo moje posledné stretnutie s ním. S mojím otcom. O tri mesiace na to zomrel. V lekárskej správe stálo, že išlo o cirhózu pečene a k tomu nejaké pridružené choroby kardio charakteru.
Nikomu nič nepovedal, iba si sám zavolal záchranku , ktorá ho odviezla do nemocnice. A keďže moje číslo nemal dal lekárovi kontakt na moju mamu, keby sa niečo stalo.
Umrel. V tichosti, bez kontaktu, sám.
(pokračovanie v druhej časti)
