Časť druhá
Vítam ťa v druhej časti môjho príbehu o závislostiam a skúsenosťami s nimi. V tej časti sa budem venovať tomu ako som toto obdobie svojho života prijala v bezpodmienečnej láske. Čo ma aj paradoxne doviedlo k svojej vlastnej hodnote a tak isto aj slobode 🙂
Ako teda som sa s tým vysporiadala?
V období medzi pätnástim a dvadsiatim rokom dospievania, ako väčšina deciek som tomu nechápala v tom pravom slova zmysle. Hovorievala som si: „Prečo ja musím mať to „šťastie“, mať otca alkoholika a gamblera? Ten človek nemá problém prehrať celú výplatu a piť s kamarátmi do rána“.
Čo som teda robila? V tomto veku som sa s tým vysporiadala ako inak svojským pubertálnym, bujarým spôsobom.
Bola som rebel.
S partiou sme pili, začala som fajčiť cigarety, chodila potajomky na chaty, párty, byty pretože do osemnástky som reálne nikam nemohla. Chodenie poza školu, falšovanie známok, ospravedlneniek nebolo tiež niečo neobvykle. Aj pri nejakých tých bitkách som sa veru ocitla. Tvrdé drogy sa mi vždy hnusili a bála som ich, no nejaký ten joint som predsa len vyskúšala. Keď sa ma niekto spýtal na otca, povedala som, že otca nemám.
Áno, neskôr som si uvedomila, že takto som to riešiť nemala. No bola to súčasť môjho vývoja. Keby sa to nestalo neuvedomím si mnoho ďalších vecí. A samozrejme v tomto veku okolo puberty som nemala také zmýšľanie ako dnes a obdivujem všetky decká v puberte, ktoré si vedia uvedomiť následky rebélie alebo jednoducho museli dospieť skôr ako trebárs iné decká kvôli okolnostiam, ktoré sa im v živote udiali.
Doma, ako som už spomínala s otcom sme mali veľmi napätý vzťah. Nie raz vyšlo z jeho úst aká som nemožná, odporná, že som jeho hanbou. Tak dostal odpoveď: „Tiež mi je ľúto, že si ma spravil práve ty“ a poslala som ho kade ľahšie. Aj to je len málo z toho čo sme si boli schopní povedať. No vždy to bolo slovne. Tuším, že len raz som dostala od neho facku, ale to už fakt neviem prečo. Aj to veľmi ľutoval ako aj ja. Keď vytriezvel prišiel a cez zuby mi povedal: „Nechcel som“ No uzmierenie trvalo do prvého kontaktu s alkoholom. Potom to už bolo tak ako predtým.
Toto mu išlo. Slovne vedel tak zdeptať a ublížiť, že ten druhý človek začal fakt o sebe pochybovať. No ja som to vedela bohužiaľ tiež.
A takto to išlo do tých mojich dvadsiatich, kedy ako som písala v článku od začiatku, som sa reálne začala zaujímať o zmenu seba a svojho života. Dovtedy som len hlboko v srdci polemizovala o tom, že takto žiť ďalej nechcem. Chcela som kľud, pokoj, harmóniu. Len žiť. A dokonca aj v tom bujarom období som vedela a cítila, že to môžem robiť aj inak. Ale nemala som veľmi prečo, bola som v partii ľudí kde to nebrali vážne a šlo o zábavu. Tak prečo sa nezabaviť kým som mladá?
Po mojom odsťahovaní sa veľa vecí zmenilo. Ja som sa zmenila, vyvíjala. Viac som chápala súvislosti. Odísť z domu a osamostatniť sa som mala v pláne už od mojich osemnástich. Ale nie je to také jednoduché, však že ?
No keď ten deň nastal, neskutočne som sa tešila že vypadnem z tohto prostredia. Nakoniec mi to veľmi pomohlo a naučilo ma to mnoho vecí. Či už naučiť sa hospodáriť s peniazmi, variť, prať. Proste všetky tieto bežné veci, ako aj prevziať zodpovednosť za seba a svoj život. Riadila som sa heslom: „Tak ako si veci zariadim, tak sa budem aj mať“.
A až keď som toto všetko pochopila, prišiel zlom.
Prečo sme sa s tým mojim otcom tak veľmi hádali? Vykrikovali si to akí sme? Neboli sme náhodou rovnakí? Hmm… Rovnako nepochopení ? Rovnako slabí? Náhodou sme sa tak trochu neľutovali? Nezrkadlili sme si jeden druhého? Nekričali sme tak trochu obaja o pomoc?
Za mňa je určite odpoveď ÁNO. SEBEHODNOTA… opäť opäť opäť.
Pochopila som, prečo som nedokázala byť naplno sama sebou a točila sa v jednom kole po dobu deviatich rokov. Vytvorila som si na seba názor, ktorý mal na mňa môj otec. Aj keď som sa o to stále pokúšala, no akonáhle mi niekto naznačil, že sa mýlim, sklopila som uši a stiahla sa opäť hlboko do seba.
Nechcem hovoriť za neho. No myslím si, že nejaké tie veci dusil v sebe, možno niečo ľutoval a tým nebol vysporiadaný so svojim životom a žiaľ utápal v alkohole, gamblovaní a stal sa závislým. Možno to bola moja sestra, ktorú videl naposledy keď bola ešte veľmi maličká. Možno preto tak zareagoval, keď som sa narodila, bál sa či znovu nezlyhá. Možno nepochopený vzťah so svojim vlastným otcom. Možno stačilo ak by mu mama viac načúvala. Ťažko povedať. Minulosť je minulosť a malo to tak byť. Malo to možno naučiť ďalšie generácie v tom aby sa neutápali vo svojich závislostiach, aby sa stali odvážnymi na svojej vlastnej ceste životom.
Po pochopení jeho, odpustení jemu, sebe som dospela k tomu že som vlastne šťastná, že som mohla mať práve takéhoto otca. Aj keď to nedal najavo slovami, ako má ľúbi ja som to cítila a cítim dodnes. Vážim si čo mi do života priniesol či to bol smútok, strach, bolesť alebo naopak to najsilnejšie objatie aké som kedy zažila. Aj vďaka nemu som kto som. A nebyť tej jeho závislosti na alkohole a hracích automatoch verím, že by sme boli super dvojka 🙂
„Pochopila som oci. Ďakujem ti, že si mi dal to najcennejšie – Život. Ľúbim ťa, navždy. Bol si mi tmou, teraz si mojim svetlom“.
Závislosti sú rôzne, ľudia sú rôzni. Moje obľúbené slovné spojenie: Každý sme iní, jedineční.
Čokoľvek sa možno tebe alebo aj ľudom v tvojom okolí stalo v spojitosti so závislosťami má to aj túto druhú stranu mince. Prijatie tej situácie, odpustenie, pochopenie ťa dovedie k tvojej vlastnej hodnote a slobode.
Dnes ti nebudem klásť otázky. Nechám to voľne ukončené. Cítim to tak 🙂
Avšak ak máš niečo na svojom srdiečku, kľudne mi napíš, veď ty už vieš kde 🙂
