Poznáš ten pocit, keď večer ležíš vo svojej posteli, pomaličky zaspávaš a zrazu ťa myseľ preberie lebo si spomenie na nejakú udalosť, pri ktorej si pochybil? Či to bola udalosť z detstva, základnej školy alebo spred týždňa?
Spomenieš si na tú jednu jedinú vetu čo ti kto kedysi dávno povedal a stále sa ti tá veta dookola prehráva v hlave? No nechápeš prečo. Jednoducho na ňu nevieš zabudnúť.
Tak teda vitaj 🙂
Dialo sa mi presne toto isté. Výčitky som mala tak silné, že ma v istých momentoch dokázali až paralyzovať.
No postupom času som zistila, že som si tieto stavy paralýzy robila sama a zbytočne.
Ako každý z nás tak i ja som spravila kopec chýb v tomto živote a stále nejaké chyby robím. No nevedela som to v sebe prijať. Hovorievala som si aký som zlý človek a v nejednu chvíľu som sa i nenávidela za to akých chýb som sa dopustila. Či to už boli chyby slovného alebo vecného charakteru. No dnes už viem, že je totálna blbosť.
A toto je presne to. My ľudia máme tendenciu sa neskutočne za chyby trestať, byť na seba enormne prísny. Nevieme sa stotožniť s tým, že robiť chyby je ľudské a normálne. Podľa môjho názoru nás k tomu vedie i spoločnosť v ktorej žijeme. Žijeme podľa nejakých nastavených pravidiel, ktoré sme si vytvorili ako tie „správne“.
A kto nezapadá bude spoločnosťou odsúdený. No mali by sme si uvedomiť, že tento život žijeme úplne prvý krát a to každý jeden z nás. Nedostali sme návod na to ako máme žiť dokonalý život na tejto Zemi. Neposlali nás sem so skriptom plných poznámok o tom ako byť bezchybným človekom. No vieš čo je na tom najhoršie? Ak si dookola budeme opakovať aký sme zlí, vyčítať si tú istú chybu deň čo deň. Uteká nám krásna, nenahraditeľná prítomnosť a naša sebe hodnota klesne na samé samučičké dno.
A čo teda stým?
V časoch kedy som sa za chyby trýznila a chcela vrátiť čas aby som ich napravila. Uvedomila som si jednu vec: “ Ale veď vrátiť čas vlastne nie je vôbec ani možné. Nedá sa to“. Podľa mňa je veľmi dôležité si uvedomiť, priznať, vidieť to, že jednoducho čas sa vrátiť nedá. Sú ľudia, ktorí práve týmto stratia dni, týždne, mesiace dokonca aj roky. Kládla som si teda otázku: „Čo ale mám urobiť s pocitmi, ktoré v sebe cítim? Ako sa cítiť opäť slobodne a dobre vo svojej koži? „
Poučiť sa, nebáť sa ďalej žiť a skúšať nové veci.
Tak ako aj malé dieťa, ktoré sa pri svojom bláznení popáli. No druhý krát už bude vedieť ako sa má v danej situácii správať. Pamätá si totiž, že ho to bolelo. Ale prečo keď u detí berieme úplne normálne, to že spravia chyby. Neberieme normálne, že aj dospelý človek sa môže popáliť, spadnúť, urobiť chybu? Prečo je spoločnosťou dané to, že keď človek dovŕši určitý vek svojho života nemá nárok urobiť akúkoľvek chybu. Prečo? Lebo by mal mať už rozum? Ale aký rozum ?
Ak je človek postavení do rôznych situácii úplne prvý krát, nevie či v tom danom momente spraví alebo nespraví chybu. Tak ako aj ľudia, ktorí ľutujú nejaké príležitosti, ktoré vo svojom živote nevyužili a teraz sa za to bičujú, že dnes by sa k tomu postavili inak.
Spravil si nejakú chybu, ktorú ľutuješ? Chcel by si ju odčiniť?
Si krásny človek, vieš o tom? Pretože i určitá dávka sebareflexie je potrebná na ďalšie posunutie v tvojom živote. Uvedomuješ si to. Vieš koľko ľudí existuje takých, ktorí dookola opakujú tie isté chyby? Aj ja som sa s ocinom hádala roky vedela som, že je to chyba no napriek tomu som to ďalej robila. Alebo taký, ktorí robia chyby a úmyselne pri tom niekomu ublížia? No toto je už téma hodná pre vzdelanejších ľudí v tejto oblasti. Preto sa tomuto nebudem venovať, skôr tým bežným chybám s ktorými mám i ja skúsenosť.
Moja cesta o odpustení sebe a iným sa začala trochu kostrbato. Neviem možno sa v tom nájdeš 🙂
Kým som nepochopila, že za chyby sa nemusím trestať som sa vo svojom vnútri obviňovala. V dôsledku čoho som už nikdy nechcela urobiť akúkoľvek chybu. Stala som sa preto perfekcionistkou. Áno.
Prenieslo sa to do úplne všetkého. Malý príklad. Dokázala som pol dňa upratovať celý byt, až kým sa všetko nelesklo a nebolo tip-top. Keby si mi nechal/a na stolíku pohár asi sa dosť nahnevám 😀 Variť? To som musela vždy podľa receptu z knihy, lebo čo keby som spravila niečo inak a už by to nebolo ono. Všetko v mojom živote som sa snažila robiť na sto percent, dokonale. Všetko. Prečo? Lebo som si myslela, že takto predídem hocijakej chybe. Jedine kde mi to niečo dávalo bola práca (účtovníctvo, asi chápeš 🙂 ).
Cítila som sa strašne zo všetkého vyčerpaná až kým som nepochopila, že sa to jednoducho nedá. Nedá sa robiť v živote všetko na sto percent bez akéhokoľvek zaváhania. Poznám ľudí čo boli mojim opakom. Jedná sa o takzvanú prokrastináciu. Títo ľudia zase odkladajú všetko na „zajtra“ teda neskôr ale nie z dôvodu lenivosti ale preto aby tým veciam nemuseli čeliť z pocitu nejakej viny, vlastnej nedostatočnosti. Čo ale netvrdím, že perfekcionizmus nemôže byť spojený spolu prokrastináciou.
Ak si pamätáš spomínala som, že vždy som sa opakovane snažila prejaviť samú seba tak ako som. Vždy to tam niekde vo mne bolo. A v spojitosti s perfekcionizmom sa to teda vo mne brutálne bilo. Raz všetko tip-top inokedy a čo spravím tak ako najlepšie viem, však sa svet nezrúti a ani ja.
No ale potom prišlo spomínané uvedomenie, že takto sa ďalej žiť nedá. Toto robím kvôli nejakému neopodstatnenému strachu z chýb? Nie, nie. Dosť.
Nadýchla som sa, priznala si všetky chyby, ktoré som kedy urobila a ktoré ma zožierali. A aj to, že je to normálne a chyby sú súčasťou môjho života . Čo je ale dobrá správa. Z chýb, ktoré som už v živote urobila sa môžem poučiť a kráčať ďalej. No nie je to úžasné? Keby som ich neurobila tak neviem.
Sebareflexia ma posunula a zmiernila vzťah medzi mnou a mojimi chybami. Odpustila som si. Vypustila som tie situácie zo svojho života v láske a pochopení. Ak som ale cítila, že nejaká chyba sa ma nechce pustiť (väčšinou sa jednalo o chyby spojené s blízkymi ) ospravedlnila som sa konkrétnemu človeku. Taktiež som v sebe odpustila iným ľudom, ktorí vo mne vyvolávali pocit ublíženia.
Vieš ako sa mi uľavilo? Neskutočne 🙂
Dnes to už vnímam úplne inak. S otvorenou mysľou i srdcom. Je v poriadku, že robíme chyby. Nimi sa rozvíjame, učíme, rastieme. Tak ako aj malé deti tak aj MY 🙂 I naprogramovaný robot vie spraviť chybu 🙂
Prijmi, odpusti sebe i iným, pouč sa, kráčaj o čosi múdrejší a s odvahou. Za pokus to stojí 🙂
Mňa to veľmi oslobodilo, naučilo, posilnilo. Čo ma ešte viac hnalo vpred bol a je ČAS. Stratiť roky niečim čo nemám ako zmeniť je naozaj premárnený čas. Dnes je dnes. Táto minúta, táto sekunda je tu pre nás 🙂
Ak máš v sebe tieto pocity zlyhania, viny alebo niečo ľutuješ verím, že sa z chýb poučíš a budeš kráčať ďalej na svojej ceste životom s novými skúsenosťami i vedomosťami 🙂
Nemusíme byť dokonalými osobami bez chýb, to sa ani nedá. Alebo sa ich báť. Keď sa stanú chápme ich srdiečkom ako učenie, ktoré nás posunie na vyššie méty v našich životoch 🙂
