Už dávnejšie som sa zmienila o tom, aké je pre mňa dôležité nepotláčať emócie, pocity ale práve naopak hovoriť o nich. Príde mi táto tematika dôležitá preto by som sa k tomu vrátila a rozobrala ju podrobnejšie.
Dať zo seba von emócie, ktoré nás ťažia alebo naopak emócie, ktoré nás tešia a s ktorými sa chceme podeliť i s okolitým svetom je oslobodzujúce pre nás i naše vnútro. No nie každý má tú možnosť.
Čoraz častejšie vnímam, že buď je to pre ľudí zložité sa takto otvoriť alebo by aj chceli len nemajú komu, nemajú s kým zdieľať tieto svoje pocity, myšlienky, vnemy.
Ja som patrila tak trošku aj do jednej aj do druhej skupinky ľudí. Najskôr bol pre mňa veľký problém sa ľudom otvoriť (v období dospievania) neskôr som už aj chcela len nebolo s kým zdieľať pocity nech už boli akékoľvek.
Ako malé dieťa som bývala strašne výrečná, zvedavá a ústa sa mi nezavreli hádam za celý deň, iba počas poobedného spánku 🙂 Na všetko som mala odpoveď.
Už ako malá som si vedela zorganizovať všetko. Napríklad poniektorí rodičia chystali celý deň narodeninový program pre svoje dieťa a jeho kamarátov. No na mojich narodeninách som si svoj kultúrny program riadila sama 😀
Pamätám si a dokonca to mám aj na rodinnom videu z oslavy mojich prvých narodenín. Recitovala som básničky, spievala Aničku dušičku, odpovedala na klasické otázky typu koľko teda oslavujem rôčkov, aká som veliká a mojim publikom bola celá moja veľká família. No nedaj sa oklamať mala som všetko premyslené. Keď niekto chcel repete Aničky dušičky moja odpoveď znela: „Doble ale najplv čokoládku si plosím a až potom zaspievam“ 😀 Doteraz sa na tom smejem keď sa vidím, skade som ja na toto prišla, že som si vedela v tom veku vypýtať za moje vystúpenie takýto honorár 😀 Toto bola taká príjemná vsuvka ale vráťme sa k podstate veci, čo tým chcem vlastne povedať 🙂
Čiže bola som dosť výrečné, nehanblivé, vyrehotané dieťa. Čistá malá duša. Ktorá nemala problém vyjadriť hocijaké emócie. No rodičia ma postupne usmerňovali, že by som to robiť nemala. Teda skôr mamina. Ale to už o mne vieš, písala som o tom v článku Od začiatku. Žilo sa proste všade podľa nejakých pravidiel. Určite som aj ja zato aby spoločnosť a deti mali určité pravidlá, ktoré by sa mali dodržiavať aby to tu celé fungovalo. Ale toto boli pravidlá až moc pritiahnuté za vlasy. No bolo to spôsobené myslením v tej dobe, čo bolo v poriadku.
Ale ako som postupne rástla tak ma to aj začalo trápiť, že som nemohla vyjadriť emócie tak ako som chcela. Či keď som od radosti chcela skákať no bola som rodičmi uzemnená, že aj to škodí alebo som cítila smútok tak som sa nemohla poriadne vyplakať. Čaro z prejavenia emócií sa postupne začalo vytrácať. A nemyslím tým rozmaznanosť keď som niečo nedostala, že som sa hádzala o zem. To vôbec nie a ani by som si to voči rodičom nedovolila. Skôr šlo o pochopenie toho malého dievčaťa, ktoré chcelo objatie keď sa necítilo dobre, pohladenie, utešenie keď sa potrebovalo vyplakať, prežívanie s ňou tej radosti, ktorú cítilo pri niečom čo sa jej podarilo. No na všetko dostávalo len rýchle, ostré odpovede.
V dospievaní som si tým pádom vydedukovala, že rozprávanie o mojich pocitoch nemá zmysel. Takto som sa začala pomaličky uzatvárať, hodila som to za hlavu a zabávala sa. V tom čase mi to vyhovovalo no neskôr by som prijala pri sebe človeka, ktorý by ma pochopil, nemusel by mi nič ani rozprávať iba by ma počúval.
Kým som bola malá mojou najväčšou oporou a podporou bola moja najúžasnejšia stará mama. Vo všetkom. Nechala ma prejaviť sa aby som sa z tých zákazov, príkazov od rodičov nezbláznila. Neskôr nasledovalo spomínané uzavretie a v dospelosti som nemala nikoho uši ani rameno alebo niekoho kto by mal podobné myslenie a kto by ma chápal. Vieš čo mi v tom období pomohlo?
Pero a papier.
Ja neviem čo sú toto za čary, no akonáhle som to čo ma ťažilo dala na papier alebo nahlas vyslovila zázračne sa mi uľavilo. Akoby to trápenie prestalo mať takú váhu (dôležitosť) tým, že bolo vyslovené alebo napísané.
Neskutočná úľava.
Pochopila som, že potrebujem tie pocity dať zo seba len von aby som sa oslobodila či už od minulosti, budúcnosti a aby som konečne žila a vedela kto v skutočnosti som a je jedno či niekto pri mne sedí alebo to napíšem na kus papiera, poprípade vyslovím sama pre seba. Áno, v začiatkoch keď som to začala praktizovať mi prišlo, že som asi úplne mimo a keby ma niekto videl pomyslel by si, že mi dobre šibe. No moje pocity mi prišli dôležitejšie ako ľudia, ktorí sa neprijímajú. Neviedla som si denník, to nie. Skôr som všetko vypísala, nahlas prečítala a ten papier potom vyhodila. (Doteraz to tak robím. Keď si zapisujem dôležité myšlienky, ktoré ma v tej sekunde napadnú, potom ich spíšem do tejto finálnej elektronickej formy, koncepty papierov vyhodím).
Pochopila som, že samota vie aj liečiť. Nie je tu preto aby ma zničila.
Samozrejme my ľudia sme spoločenské tvory a každý chce mať pri sebe niekoho kto ho podporí, pochváli, vidí, počuje, vníma. Ale keď tú spoločnosť aj nemáme vieme si pozornosť dať takýmto spôsobom aj sami a ver mi že ti spadne ten ohromne ťažký kameň z toho tvojho srdiečka 🙂 Čo mne v konečnom dôsledku prinieslo najviac. Svoju hodnotu.
Hovoriť o svojich pocitoch je podľa mňa dôležité aj preto aby sa v nás nenahromadili. Čo je prúser ak sa tak stane. Pretože tieto nahromadené emócie keď raz buchnú (čo buchnú) budú mať neskutočne silný dopad na teba a aj na tvoje okolie. K čomu sa dostávam k skupine ľudí ktorí dusia pocity a emócie v sebe a zároveň sa nimi trápia. Lebo sú tu aj ľudia, ktorí o sebe neradi hovoria ale vnútorne ich nič netrápi, sú so sebou v pohode a vysporiadaní len nemajú tú potrebu hovoriť 🙂
Ale ak človeka niečo trápi, má pri sebe ľudí o ktorých vie, že sú tu s ním no aj tak je ticho. A snaží sa to v sebe potlačiť ako sa len dá. V tomto prípade môžu časom nastať skratové situácie ako výbuchy hnevu. Čo znamená že explodujú tie nahromadené emócie, ktoré sa chceli dostať von no nemali možnosť sa postupne uvoľňovať a teraz tak buchli že nie a nie ich zastaviť.
Áno, hovorím aj o sebe. Dialo sa to v čase dospievania keď som sa uzavrela a potláčala všetky moje emócie. U mňa to boli tie spomínané výbuchy hnevu. No čo bolo najhoršie vybuchla som na ľudí, ktorí s tým nemali nič spoločné a absolútne za nič nemohli. Skôr mi pomáhali ako napríklad moja stará mama, ktorú som aj niekoľko krát rozplakala čo následne viedlo k tomu, že som to neskutočne ľutovala a nadávala si aký som hrozný človek čo je téma o ktorej som písala naposledy o našich chybách. (Všetko je tak spolu prepojené, že? )
Preto možno títo ľudia reagujú, jednajú takto skratovo. Čo je naozaj veľmi nebezpečné a možná príčina toho, že si takto v skrate niekto siahne i na vlastný život. Čo mi trhá srdce. Lebo život je dar. A my sme tými najcennejšími stvoreniami, ktoré môžu tomuto svetu niečo nové priniesť.
A toto som si uvedomila, že za nejaké moje mindráky nemôžu ľudia okolo mňa ale musím si to vyriešiť sama v sebe a začala som jednoducho písať. No ak niekto cíti že potrebuje nakopnúť aj od niekoho iného je skvelé ak ľudia chcú pracovať takto so svojimi emóciami aj s pomocou odborníka. Je tu plno skvelých odborných ľudí s úžasnými skúsenosťami, ktorí dokážu plnohodnotne pomôcť otvoriť sa a pomaličky vypúšťať to čo tam už nemá miesto.
Ja som zvolila tento spôsob nakoľko mi prišiel pre mňa osobnejší, taký „môj“. Vďaka nemu som spoznala kto vlastne som. Pokladám sa za introverta a nevedela som si predstaviť hovoriť niekomu cudziemu o svojich pocitoch aj keď ten človek je empatický s plno vynikajúcimi skúsenosťami. Aj keď som, priznám sa nad tým pár krát rozmýšľala. Nakoniec som zvolila tento spôsob. A kto vie možno ma tento spôsob doviedol k tomu, že práve dnes niečo takéto odo mňa čítaš 🙂
Preto si myslím, že by sme mali rozprávať o svojich pocitoch či sami sebe alebo niekoho ušiam. Je to oslobodzujúce a tým aj konečne začíname žiť v prítomnosti, v okamihu ktorý sa už nikdy nezopakuje 🙂 Hľadaj, vyskúšaj čo bude tebe najviac pasovať. Možno sa tak nájdeš ako som sa našla aj ja 🙂 Ty už podvedome vieš kde ťa to tvoje srdiečko ťahá a čo mu rezonuje najviac 🙂
Si silný človek, tak isto ako som aj ja. MY všetci sme tu na to aby sme sa obohacovali, pomáhali si a inšpirovali navzájom 🙂
Budem veľmi veľmi rada, ak mi napíšeš email, či rozprávaš o svojich pocitoch a vypúšťaš ich aj von a ktorý spôsob najviac vyhovuje tvojej duši. Som zvedavá a teším sa na tvoju odpoveď 🙂
