Téma o predsavzatiach je v tomto období veľmi aktuálna. Príde mi zaujímavé a pekné o nej napísať a poskytnúť ti akýsi môj pohľad na túto tému.
No predovšetkým ti chcem poďakovať za to, že si tu i v tomto novom roku 2024. Vážim si to a ani nevieš akú obrovskú silu mi tým dávaš a taktiež ti chcem zaželať len to najlepšie do tohto verím že zaujímavého prichádzajúceho roku. Aby tvoja láska k sebe kvitla, objímala ťa, zahrievala v šťastných momentoch no aj podržala v tých ťažších chvíľach a skúškach na tvojej ceste týmto životom. Aby tvoje srdiečko žilo prítomnosťou a bilo tak ako pre teba tak aj pre ostatných. A neposlednom rade aby tvoje pohľady, názory, láska, vnímanie vychádzali z tej najúprimnejšej časti, ktorú v sebe máš – z duše 🙂
Predsavzatia.
Dávaš si nejaké? Ak áno, aké? Dodržíš ich? 🙂
Na konci roku väčšina z nás má pocit, že sa nám ako keby uzatvára jeden kruh nášho života a onedlho sa začne nový. Preto máme tendenciu chcieť spraviť niečo inak, niečo zmeniť a začať ten nový kruh takpovediac s čistým štítom. Odznovu. Sama som to takto vnímala a preto som si ich kedysi dávala aj ja. Vyzeralo to asi tak, že na konci roku som si spísala na papier všetky veci, ciele, sny, ktoré som chcela uskutočniť v nadchádzajúcom roku. Lenže po novom roku respektíve počas roka tie veci, ciele, sny už prestali mať ten nádych čarovnej magickosti, akú som pociťovala pri ich písaní. Nejako sa odtiaľ vytratila.
Zaujímalo ma: „Prečo?… Čo sa to deje? Prečo sa neteším keď sa mi podarí splniť čo i len jedno z mojich predsavzatí ?“
Prišla som na to, no chcelo to čas.
Môj vtedajší perfekcionizmus zapríčinil to, že som si dané ciele zo svojho zoznamu len bezducho odškrtávala. Síce som nejaký z nich i naplnila no neprinášalo mi vôbec radosť, pocit zadosťučinenia.
Môj príklad je asi takýto.
Som žena takže prvá vec čo ťa napadne, ktorú som si napísala? Hmm… áno, chcem schudnúť 😀
Keď sa na to spätne pozriem bolo to skôr také ako keď ideš na maturitu, ktorú musíš spraviť aby si „plnohodnotne“ odštartoval svoj pomyselný dospelácky život. Brala som to ako povinnosť, nie ako radosť, že je to niečo čo urobí môjmu telu dobre a tým pádom bude aj zdravšie. A to bola tá chyba.
Mala som to totiž už od začiatku zle nastavené v mojej hlave. Len schudnúť, splniť si to číslo na váhe, ktoré som tam chcela vidieť a bodka. Vtedy mi nedošlo, že schudnúť vôbec nie je to čo chcem.
Uvedomila som si: „Moje telo je tu so mnou celý môj život, prečo mu chcem dať len chvíľu pohybu po dobu trebárs troch mesiacov, keď jemu robí pohyb dobre každý deň a po celý život? Prečo mu mám teraz spraviť šok v podobe diéty a vyradiť z jedálnička všetok cukor aký existuje?“ (Pretože to som reálne aj spravila. Prestala som prijímať akýkoľvek cukor, až kým neprišiel deň kedy mi bolo už tak zle a točila sa mi tak hlava, že ak by som ho okamžite do seba nedostala asi by som odpadla.) Predtým mi vôbec nedochádzalo ako som si tým neskutočne škodila. Naopak myslela som len na seba a na svoj perfekcionizmus. Tak aby som mala čo najrýchlejšie splnenú úlohu, aby váha ukázala päťdesiatpäť kíl a aby som mohla považovať tento cieľ sa úspešne dotiahnutý do konca.
Bláznovstvo, že?
Po tejto chybe som pochopila, že predsavzatia by takto fungovať vôbec nemali. Mali by vychádzať z môjho srdca. Zrazu to predsavzatie pre mňa už neznamenalo len schudnúť za pár mesiacov povedzme desať kíl ale pohyb sa stal súčasťou môjho života bez ktorého si už neviem predstaviť fungovať. Zaujala som úplne iný postoj. Povedala som si : „Chcem sa o svoje telo starať, cvičiť, hýbať sa každý deň tak ako aj chcem svojmu vnútru dopriať dostatok živín a jesť všetko no v normálnej miere. Neprejedať sa no ani nehladovať. Ale hlavne počúvať telo, intuíciu čo chce a potrebuje práve v tej danej chvíli. Aby ja aj moje telo sme boli šťastní a navzájom spolupracovali.“
Je dosť možné, že práve preto väčšina ľudí skončí s plnením svojich predsavzatí skôr ako predpokladali.
Som nesmierne šťastná, že sa mi podarilo pretaviť tú moju upnutosť snažiť sa všetko perfektne zvládať na pohodové, spontánne bytie. Netlačiť na seba. Byť spokojnou i keď nie vždy sa mi všetko podarí tak ako chcem. Nechať sa viesť srdcom, intuíciou 🙂
Neberiem predsavzatia ako niečo čo musím odškrtávať z toho svojho zoznamu, prestalo mi to dávať zmysel, takže si ich nedávam. Žijem dňami, hodinami, sekundami a ak niečo zo srdca chcem idem do toho hneď bez toho aby som vedela aký je dátum v kalendári.
Myslím, že keby to ľudia poňali takýmto spôsobom a nie tak že spraviť niečo iné len od nového roku im prinesie spokojnosť. Bolo by to pre nich o čosi prirodzenejšie. Cieľom, snom ktoré vychádzajú zo srdca je fakt jedno či je prvý január alebo desiati august.
Tým ale nechcem povedať že je zlé si ich dávať. Niekomu to naozaj môže dodať potrebnú motiváciu. Dodá mu to možno pocit, že začína od akejsi pomyselnej nuly. Môže to v ňom odštartovať dravosť, oheň vyraziť vpred za svojimi túžbami. Je to na každom z nás. Každému totiž vyhovuje niečo iné. Dôležité je aby naše ciele, sny vychádzali z nášho srdca, z toho čo naozaj chceme.
No ale či už si ich dávame alebo nie, ďalšou takou najčastejšie preberanou otázkou v spojitosti s predsavzatiami je. „Ako v nich vytrvať? Ako naše sny dotiahnúť do toho úspešného konca a neskončiť po dvoch – troch týždňoch?“
Za seba môžem napísať – Spojitosťou, hravosťou a trpezlivosťou.
Keďže najlepšie sa mi dáva príklad na zmenu tela a stravovacích návykov ostanem pri ňom 🙂
Mala som stanovených viacero cieľov. Napríklad prekonať strach z výšok, chodiť viac do prírody hoci len na obyčajné prechádzky, vyliezť na nejaký štít našich krásnych Tatier. Čiže čo sa stalo? Pri týchto činnostiam som sa nesústredila na to, že chudnem. Poddala som sa pocitu energie z prechádzok v prírode, slobody pri zdolaní nejakého štítu, radosti z prekonania výšky. Takto to išlo nejakú tú dobu z čoho výsledok bol i to, že moja váha mi začala sama klesať a ani som to nejako nevnímala – SPOJITOSŤ.
Myšlienka zdravého, pevného tela, energie, slobody, trávenia času zmysluplne vo mne vytvorila viacero cieľov, ktoré na seba nadväzovali. A jeden cieľ pomáhal tomu druhému – HRAVOSŤ.
Na splnenie každého môjho cieľa či sa to týkalo pohybu alebo úplne niečoho iného som si vyhradila dostatok času. Ani ja som nevyšla hneď na štít, ktorý som chcela. Začínala som prechádzkami po parku. Strach z výšok som tiež odbúravala postupne, kým sa mi ako tak neprestali potiť dlane a triasť kolená. Pomaličky. V kľude. – TRPEZLIVOSŤ.
Tieto tri veci pomohli mne. S hravosťou si stanoviť ciele, ktoré sa nejakým spôsobom spájali a vytrvať v nich už nebol až taký problém nakoľko ma robili a stále robia šťastnou. Tým som neupadla do stereotypu a nesústredila sa len na konkrétny výsledok, ale na tú cestu, ktorú som si teda poriadne užila a stále si ju aj užívam 🙂
Hlavné je, aby sme sa pri plnení svojich cieľov, snov cítili šťastne a spokojne 🙂
Ako aj ja budem práve v tejto chvíli šťastná ak sa so mnou podelíš so svojimi skúsenosťami pri plnení tvojich želaní, snov. Čo trebárs pomáha tebe v tom aby si vytrval 🙂 Inšpirácie nie je nikdy dosť 🙂
Na záver ti chcem zaželať (a či už si dávaš novoročné predsavzatia alebo aj nie ako ja) aby ti všetky tvoje sny, túžby ktoré si praješ do roku 2024 vyšli, aby si vytrval a aby ťa po celý čas sprevádzala chuť, hravosť, kreativita, spokojnosť, trpezlivosť a láska 🙂
