Chcela by som sa s tebou podeliť o možno osobnejší príbeh a odovzdať ti týmto aj väčší kúsok seba. Zároveň chcem tento článok venovať osobe, ktorá je pre mňa tak veľmi dôležitá a vzácna, že jej chcem aj takýmto spôsobom poďakovať.
A o čom alebo lepšie o kom to teda bude? O vzájomnom spoznaní a nájdení puta medzi mnou a mojou úžasnou sestrou. Veľmi sa teším, že ti i s jej súhlasom poodhalím náš príbeh, ktorý nesie svoje posolstvo….
Rok 2020.
Rok, ktorý mi vzal človeka, s ktorým som si do poslednej chvíle hľadala cestu k porozumeniu a komunikácii. No dal mi i človeka o ktorom som ani netušila že existuje a pri ktorom som nepotrebovala hľadať žiadnu cestu. Jednoducho tam pre mňa bola.
Poďme sa teda presunúť do tohto roku.
Len tak si ležím v obývačke a čítam si, keď sa zrazu spoza dverí ozve známy tón zvončeka. Otváram dvere, kde vidím pána, ktorý ma akosi naponáhlo: „Dobrý, ste slečna Monika M..? Áno, to som ja“ Odpovedám. Pozerá pritom do svojej veľkej modrej kapsy a zmätene tam čosi hľadá: „Mám tu pre Vás list, počkaaajte aha tu je“. Pousmejem sa: „Ďakujem pekne“ Na to vyťahuje aj ďalší papier a pero“ Prosím, tu mi to podpíšte“ S úsmevom si zoberiem papier spolu s perom „Samozrejme, páči sa. Ďakujem Vám a prajem ešte pekný deň“ Obzerajúc sa na všetky strany či nič nezabudol poznamená: „Aj ja ďakujem, snáď Vám prišli dobré správy a ja snáď všetko dnes stihnem. Nebojte sa, určite áno“. S úsmevom zatváram dvere, prejdem naspäť do obývačky kde otváram list v ktorom stojí: „Dňa…sa uskutoční dedičské konanie….“ Vravím si: „No nič, tak tam pôjdem nech je to úradne v poriadku“.
Bývala som ďalej od domova takže som sa rozhodla, že zavolám mamine a oznámim jej termín dedičského konania.
„Mami ahoj, prišiel mi list ohľadom dedič..“ keď ma zrazu mamin hlas preruší: „Čakala som kedy mi zavoláš no Monika, musím ti pred tým ako tam pôjdeme ešte niečo povedať“ Jej hlas znel vystresovane no zároveň uvoľnene, nevedela som ho presne identifikovať. Prišiel mi možno trochu zvláštny, no odpovedám: „Áno, počúvam“ Keď sa z druhej strany ozvalo: „Monika nechcem aby si sa to dozvedela tam, takže ti to poviem. Máš nevlastnú sestru. Je od teba staršia. Býva asi…“ V tej chvíli som ju už prestala počúvať, zmeravela som. Ruky sa mi začali potiť, srdce mi začalo biť ako taký zvon, začalo mnou prúdiť množstvo myšlienok a otázok. No zmohla som sa len na jedinú odpoveď: „Prečo? Prečo až teraz? Veď…veď…veď som mohla vedieť o nej už skôr.“ Na to som si pomyslela no nevyslovila: „Alebo to nechcel otec?“ Nechcela som na mamu vyletieť a riešiť veci s horúcou hlavou. „Vieš čo mami, dobre chcem si to nechať uležať v hlave, neskôr ti zavolám, pa.“
V momente ako som zložila telefón som cítila ako mi po lícach stekajú slzy. Bol to pre mňa šok. Cítila som hnev, nervy ale aj radosť pretože vždy som túžila mať sestru no aj strach či ona bude stáť o rozhovor a stretnutie som mnou.
Medzitým už bol stanovený aj dátum pohrebu, ktorý sa mal konať v otcovej rodnej dedine na juhu Slovenska, kam som len ako malá chodila na prázdniny. Ako som postupne rástla, tak sme sa postupne aj prestali stretávať s touto druhou časťou rodiny teda rodiny po otcovej strane. Mala som tam staršiu sesternicu s ktorou sme sa ako malé hrávali, no tiež sme neboli veľmi v kontakte. Napriek tomu som sa rozhodla, že jej napíšem či by mi poskytla kontakt na moju sestru. Tiež sa o tom dozvedela až keď bola väčšia. Pamätám si ako som jej napísala „Myslíš, že jej mám napísať ? Ako zareaguje? Odpíše vôbec?“ Ubezpečila ma, že si myslí že aj moja sestra bude rada a mám to predsa len vyskúšať.
Na messengeri som si ju našla a asi v takomto znení napísala: „Ahoj neviem či o mne vieš, no píšem ti kvôli nášmu otcovi ktorý umrel. Pohreb bude …. Prišla by si? Chcela by som sa s tebou stretnúť, porozprávať sa ak by si aj ty teda mala záujem. Bola by som veľmi šťastná.
Odoslané…
Na druhý deň mi cinkla správa: „Ahoj Monika, síce neviem veľmi dobre po slovensky ale myslím si, že sa dohodneme. Áno viem kto si. Je pre mňa ťažké rozprávať o otcovi. Nepoznala som ho, aj keď som sa snažila neprejavil záujem… veľmi rada ťa ale spoznám a rada prídem“
Deň pohrebu
Sedím v aute, nohy mám pokrčené a ruky položené na stehnách. Pozerám sa z okna a snažím sa vnímať čo vidím navôkol seba aby som trošku zahnala stres z nášho prvého stretnutia. No veľmi mi to nejde v hlave mám plno otázok tak ako určite aj ona. Plno myšlienok o tom aké to bude. Či si to predsa len veľmi neidealizujem. Či to čo cítim ja bude cítiť aj ona. Či si navzájom zapasujeme.
Sme na mieste. Pomaličky vystupujem z auta, kde nás už čaká moja teta spoločne so sesternicou a otcovým bratom. Aj keď to tam už vyzeralo inak vynorili sa mi všetky spomienky z detstva na toto miesto. Kde sme sa hrávali, kam sme chodili. Ako v celej dedine vedeli, že prišli deti, ktoré po maďarsky nevedia ani slovko a celá dedina zrazu prepla do slovenčiny tak ako aj omše v kostole, ktoré sa slúžili na polovicu. Tá prvá po maďarsky a tá druhá po slovensky presne tak ako v deň otcovho pohrebu. Zvítali sme sa a spoločne sme sa vybrali do kostola.
Položili sme urnu k oltáru a sadli si do prvej rady. Stále som sa obzerala či ju už neuvidím (taký stres som nemala hádam ani pri maturite, či pri prvom rande) keď ma teta poklepala po pleci a povedala mi, že je už tu ale vzadu. Omša sa už začala takže som jej už nestihla povedať aby prišla sem k nám dopredu.
Presunuli sme sa na cintorín, kde sme urnu vložili do hrobu, kým kňaz stále slúžil omšu. Vytvoril sa tam akýsi polkruh zo všetkých ľudí, ktorý boli v kostole. V tom som ju zbadala. Zakývala mi. Neuvedomila som si, že omša vlastne stále ešte neskončila a vykročila som priamo k nej. A aj ona za mnou. Z diaľky som videla jej zaslzenú tvár a o pár sekúnd už sme my dve stáli v objatí a plakali sme ako malé . Bez slov. Nepadlo ani jedno slovo. Toto sú tie chvíle, kedy sú slová zbytočné. Stačilo to iba cítiť. Ostatní sa na nás pozerali s takým úžasom, že sa neudržali a rozplakali sa tiež. Nakoniec za nami prišla teta, ktorá nám pripomenula, že omša ešte stále neskončila a mali by sme sa postaviť do radu aby nám ľudia mohli prísť vyjadriť úprimnú sústrasť. Chytila som sestru za ruku. Chcela som aby stála pri mne, keď budú ľudia prichádzať. Bol to predsa len náš otec.
Keď píšem tieto riadky pripadá mi to až neuveriteľné. Ako z nejakého filmu. Mám slzy v očiach keď si spomeniem na to aké to bolo úprimné stretnutie plné dojatia. A ja verím, že aj otec keby nás tak videl by bol fakt naozaj rád. A ja si aj myslím, že aj videl 🙂
Ako najbližšia rodina sme sa presunuli k našej tete domov, kde nás začalo malé občerstvenie.Toľko vecí čo som mala v hlave, čo som jej chcela povedať a aj ona mne. Ani sme nevedeli kde začať. Sesternica nám robila trošku prekladateľku aby sme vedeli vyjadriť správne svoje pocity. No keď som sa dozvedela, že sestra ma už dávno poznala vedela ako vyzerám, vedela že mám aj brata. Teda máme. Nechápala som.
Keď umrel môj starý otec z otcovej strany prišli sme na pohreb celá rodina. Ja som bola mladšia. Vtedy sa po pohrebe konalo v kultúrnom dome aj smútočné posedenie. Môj otec sedel oproti mne, sestra stála vonku. Pamätám si, že teta podišla k otcovi a komunikovala s ním po maďarsky čiže ani ja ani mama ani brat sme nerozumeli. Takže som to neriešila. V tento deň som zistila, že prišla za ním aby mu povedala, že je tu jeho staršia dcéra. Čaká ho vonku, ak chce môže ísť za ňou. No on nechcel, nechcel sa s ňou ani baviť, chcel aby odišla a ani ju v ten večer nevidel. No ona spoza dverí videla aj mňa aj brata aj moju mamu. Neviem si ani predstaviť aký to musel byť pre ňu pocit. Opýtala som jej prečo ma nekontaktovala skôr. Jej odpoveď znela: “ Ja som nechcela rozbiť vašu rodinu“.
Panebože, keď som si predstavila ako som ja celý čas bojovala s otcom ako sme sa hádali, a potom tu bola ona, ktorej nevenoval ani jedno jediné slovko ani nepodal žiadne vysvetlenie prečo sa tak zachoval ostalo mi z toho veľmi smutno. No asi to tak malo byť a malo nás to možno aj takýmto spôsobom spojiť.
Po príchode domov, som celý čas myslela len na ňu. Cítila som obrovskú spriaznenosť medzi nami. Ja neviem ako to mám opísať no cítila som sa v jej prítomnosti tak pokojne a sama sebou. Bolo to ešte oveľa krajšie ako som si to v mojich predstavách vysnívala. Odvtedy sme si písali každý jeden jediný deň.
Prišli Vianoce. Napísala mi či by sme nestrávili spolu aj sviatky. Boli to moje najkrajšie Vianoce aké som kedy zažila. Tá atmosféra bola čarovná. Keď som tam prišla mala som pocit, že tam patrím. Bolo to také prirodzené. Pozerali sme spolu fotografie z obdobia kedy bola maličká, spravili sme si spoločný „beauty day“, len tak sme sa prechádzali bez nejakého vopred stanoveného cieľu. Proste robili sme všetky tie babské veci, ktoré spolu dobré sestry aj robia. Boli to krásne strávené hodiny plné smiechu, slobody, porozumenia, vďačnosti, lásky bez akéhokoľvek súdenia.
Takto som získala človeka, bez ktorého si už neviem predstaviť svoj život. Našla som svoju veľkú sestru s ktorou viem že tu pre seba budeme už do konca našich životov. Tak ako aj neterku s ktorej sa stáva už veľká krásna slečna a aj zvyšok jej celej rodiny.
Prečo som to ale nazvala posolstvo lásky?
Myslím, že láska a otvorené srdce sú kľúčom k zaplátaniu starých rán, bolestí, strachov a dokážu byť odpoveďou na všetky naše otázky týkajúce sa medziľudských vzťahov.
Keby len jedna z nás vtedy to otvorené srdce nemala a ukončili by sme s tým áno viem, že existuje nejaká moja nevlastná sestra a to je všetko. O koľko tej radosti, lásky, podpory, smiechu by sme prišli? Aj keď sme dopredu nevedeli ako to celé dopadne.
Dnes sa ale vo väčšej miere rozoberá láska medzi partnermi, ako medzi nimi zachovať tú iskru tak aby nevyhasla. Mám pocit, že o láske takéhoto charakteru sa hovorí, píše o čosi viac. Pre mňa je ale láska všeobecná. Je jedno či je súrodenecká, rodičovská, partnerská, priateľská alebo či sa jedná o lásku k samému sebe. Je to stále tá istá láska.
Tak ako si prajeme mať tú krásnu bezpodmienečnú lásku v partnerstve mali by sme si ju aj priať či už v rodine, v kolektíve, medzi priateľmi. Aspoň sa teda o to pokúsiť.
Pre mňa bola a stále je dôležitá intuícia. Trebárs pri tých rodinných vzťahoch. Ak cítim, že má zmysel otvoriť srdce osobe, ktorá ho príjme a otvorí mi naspäť i to svoje, idem do toho. No niekedy aj keď srdce otvoríme tak na druhej strane môžu byť pre nás dvere aj tak zatvorené. Čo je pre mňa znakom, že to chce čas alebo sa ten človek musí najprv naučiť ľúbiť seba a až potom je schopný to svoje srdiečko otvoriť i iným ľudom.
Preto je najlepšie začať od seba. Veriť že hlas nášho srdca je ten správny.
Že otvoriť niekomu srdce, cestu neznamená hneď, že nám niekto druhý môže ublížiť. A ak sa o to aj niekto pokúsi, brať to možno ako niečo čomu treba dať čas a pochopiť, že ten druhý nemusí byť na tom istom mieste kde sa práve nachádzame my. No taktiež cítiť kedy sa máme vzdialiť. Aj keď nás trebárs škrípajúce vzťahy v rodine, v kolektíve, medzi priateľmi môžu trápiť. Posolstvo lásky je lásku šíriť nie si nechať ubližovať prípadne sa nechať manipulovať. To nie je láska. No nechcem to tu teraz veľmi ťahať, o tom by som možno napísala samostatný článok. Ak by si mal/a záujem, daj mi určite vedieť 🙂
Tento môj príbeh má byť teda o tom aby sme sa pokúsili lásku nedeliť na takú a hentakú, prípadne dávali väčšiu moc jednej nad tou druhou.
Skúsme ju šíriť tak ako celok ako tú JEDNU lásku, tú ktorú v sebe máme a to každý jeden z nás. Tú ktorú cítime aj sami k sebe.
Počúvajme pritom svoju intuíciu. Viem, že tá nás nikdy nesklame 🙂
Ak si sa dostal/a až sem tak ti veľmi pekne ďakujem za pozornosť a za prečítanie tohto môjho príbehu. Verím, že sa ti páčil poprípade ak ťa napadajú nejaké otázky k tejto téme, kľudne mi napíš 🙂
Maj ešte krásny deň a nezabúdajme, že šíriť lásku je naším najkrajším poslaním aké na tejto Zemi máme 🙂
