Kde bolo, tam bolo žilo raz jedno malé dievčatko, ktoré rado snívalo o svojom dokonalom, šťastnom živote plnom radosti, lásky, smiechu v stopercentnej naplnenosti. To dievčatko ale najprv muselo počkať kým vyrastie a dovŕši určitý vek, aby bola schopná tieto svoje sny, túžby aj naplniť. No ako rástla stále LEN na niečo čakala. Kým si dokončí školu, kým vyletí z rodinného hniezda, kým si nájde nové zázemie, novú prácu, kým nájde svojich pravých priateľov, kým spozná lásku svojho života.
No stále čakala….a čakala….a čakala…………na ten správny čas.
Čo myslíš? Dočkala sa?
Veru, NIE.
Nerozumela tomu, kládla si otázku: „Prečo? Veď predsa robím všetko preto aby som bola šťastná, snažím sa, posúvam sa, napredujem.“
Jej život ale nebol o nej. Svoje šťastie hľadala totiž v iných veciach a ľuďoch. Až natoľko sa zamerala na hľadanie tých správnych osôb, situácií že seba a svoje sny nechala driemať v izbe toho malého dievčatka. Myslela si, že nájdenie tých správnych ľudí a vecí jej z veľkej časti splnia sen o radosti, láske, smiechu, pokoji, vzájomného porozumenia, pomoci, podpory či úprimnosti. No dostávala presný opak. Klamstvá, smútok, strach, plač.
Stále ale verila jedinému: „To, čo dáš sa ti vráti. Veď sa to tak aj hovorí!“ (áno dievča malo pravdu, že sa to tak aj hovorí, no pozerala sa na to z opačnej strany.)
A tak ostávala vo svojej bubline a v presvedčení, že sa to raz prelomí a tí praví uvidia, koľko lásky a nehy sa ukrýva v jej srdci. Problém bol ale v tom, že ani ona sama tú lásku, nehu v sebe nevidela. Tak ako to mali vidieť tí druhí?
Túžila po pravých priateľstvách, citoch no sama sebe nebola tou pravou. Preto jej do života opätovne chodili ľudia, situácie ktoré jej mali pomôcť pochopiť, že čakať na to AŽ KÝM sa niečo stane, AŽ KÝM niekoho stretne, AŽ KÝM jej príde do života nová situácia AŽ KÝM ….. je nezmysel.
Po vytvorených ilúziách, sklamaniach, nahromadených emóciách prišiel deň kedy si povedala DOSŤ.
A mala na výber buď sa opäť stiahne hlboko do seba a svojho srdca a ostane medzi štyrmi stenami chrániť sa pred vonkajším svetom alebo sa bude snažiť tomu pochopiť a prísť na to PREČO. Občas sa všetci cítime trochu stratení tak ako aj ona. Nevedela ako má ďalej pokračovať, ako nájsť odpovede na otázky, ktoré ju tak trápili. Nevedela komunikovať so svojím vnútrom tak ako chcela. Skúšala, no nedarilo sa jej to. Vtedy jej prišiel do života človek, ktorý bol síce na inej úrovni ako bola ona. No videl že chcela. Myslela si, že jej povie nejaké zázračné kúzlo ako sa dostať zo života v OBETI.
No nič také dramatické, zahalené rúškom tajomstva to nebolo.
Povedal jej: „Tá láska, pokoj, city, empatiu ktoré tak hľadáš ti neprídu len tak zadarmo a nespadnú ti priamo k nohám. Tých, ktorých ti vnímaš ako tých šťastných ľudí chodia po tomto svete vo svojej sile, autenticite, preto sú spoločnosťou vnímaní ako keby mali nejaké nadľudské schopnosti. No pritom len žijú v súlade so samým sebou a stoja pevne nohami na zemi. Vedia kto sú, kam smerujú, čo chcú. A na čo vlastne čakáš? „
Slová, ktoré najskôr nevedela správne uchopiť no bola na správnej ceste pretože sa nad nimi dennodenne zamýšľala. Dennodenne si kládla tú istú otázku: „Na čo vlastne čakáš?“ Keď zrazu začula hlas svojho srdca: „Na seba, drahá“ Moment, na ktorý nikdy nezabudne a ktorý jej spôsobil smiech cez slzy a bol pre ňu jej pomyselným štartom.
Prečo píšem tento príbeh?
Dennodenne chodím okolo ľudí, ktorí stále na niečo čakajú, majú strach, že nie sú dosť dobrí a tak nemôžu byť prijímaní (ľúbení) okolím, dennodenne vidím pochované sny čakaním na niečo…..
Spomínaš si, čo povedal ten človek tomu dievčaťu?
„Tých, ktorých ti vnímaš ako tých šťastných ľudí chodia po tomto svete vo svojej sile, autenticite, preto sú spoločnosťou vnímaní ako keby mali nejaké nadľudské schopnosti.“
Dievča tiež pochopilo, že žiadne nadľudské schopností nemajú. Keď sa vrátila sama k sebe prišla na to, že iba žije tak ako chce, robí čo chce, cíti čo chce a to akúkoľvek emóciu. V tejto novej pozícii sa cíti slobodne, bezprostredne, sama sebou vediac, že dokáže čokoľvek čo si zaumieni. A potom si predstavila to dievča ktorým bola predtým. Ako by sa k nej zachovala už z pozície človeka ktorý sa prijíma so všetkým čo v sebe má?
Mala by pre ňu otvorené srdce a pochopenie, ale povedala by jej aby si tú cestu prešla sama. Ona ju totiž nemôže zachrániť pred ňou samotnou. Stará verzia by sa pokúšala uchmatnúť si kúsok energie z novej aby sa cítila o čosi lepšie samozrejme, nie úmyselne. No nová verzia má súcit, pochopenie, ale necháva to na ňu a tak sa jej vzďaľuje. Preto to dievča nevedela nájsť tých správnych a pravých, vzďaľovala sa im a oni jej.
Neviem či na seba čakáme príliš dlho alebo krátko. Každý na to prídeme vtedy kedy máme. No myslím si, že človek musí v prvom rade chcieť objaviť v sebe túto silu a byť pripravený vziať život do vlastných rúk. Každopádne potom prídeme na to, že z pozície obete alebo čakania (na niečo) nevyriešime nič a je dosť pravdepodobné že sa ničoho nedočkáme.
Ako to máš ty? Máš alebo mal/a si to podobne? Poprípade, na čo si v živote čakal/a? Čakal/a si vôbec?
Ja už ale viem, že nie je treba čakať a všetko už mám. Mám SEBA.
Verme si a čakať nebudeme ….. no dobrééé tak teda okrem čakania na výsledok v dnešnom zápase 😀 Slovenskóóóó 🙂
A, áno tým dievčaťom som bola ja 🙂
